Upozorňujeme, že používame súbory cookie potrebné na fungovanie našich webových stránok, ktoré optimalizujú výkonnosť. Viac o tom, ako cookie používame a ich výhodách nájdete v našom Cookie Policy. 

Zlúčenie spoločností Intrum Justitia a Lindorff.

Dňa 27. júna 2017 sa spoločnosti Intrum Justitia a Lindorff spojili a vytvorili vedúcu svetovú spoločnosť poskytujúcu služby v oblasti správy a manažmentu pohľadávok. Viac informácií tu.

keď na dvere zaklope vymáhač

2.10.2011 - Keď si tridsaťročná Pavla brala z banky úver na byt, bola opantaná predstavou útulného domova presvetleného lúčmi zapadajúceho slnka, do ktorého sa vracia večer z práce. Domova, kde ju čaká spokojná rodina.

No s jednou vecou nerátala. Stratila to, čo považovala za samozrejmosť– dobré zamestnanie. Nemala sa do vysneného bytu odkiaľ vracať. Hoci muž priniesol domov dosť peňazí na to, aby vedeli splácať hypotéku, dohnali ich iné dlhy. Vyčerpaný kontokorent i kreditka. A nedotiahnutý zostal i spotrebný úver na čosi, čo už dávno zapadlo prachom. Upomienky bankárov Pavla ignorovala, no razom spozornela, keď sa jej ozval niekto iný, na milé slovo skúpejší pracovník inkasnej spoločnosti. Vymáhač.

Vlna predajov

Ešte pred šiestimi rokmi by boli Slováci posunom nesplácanej dlžoby na inkasnú firmu prekvapení. Banky si riešili vo vlastnej réžii vymáhanie nesplácaných úverov aj v prípade menších pôžičiek. Lebo ich nebolo veľa. No úverový boom v rokoch 2006 či 2007 ich definitívne priviedol k riešeniu prevádzať starosti s domáhaním sa splatenia na niekoho iného. Na väčšie úvery ešte majú stále svoje oddelenia vymáhačov, no na tisíce nesplácaných retailových úverov nestačia. Začnú „soft" vymáhaním – pošlú dlžníkovi upomienky, SMS správy, zavolajú mu. No dožívanie chorých retailových pôžičiek nechávajú na inkasné spoločnosti.

Výnimkou sú úvery na bývanie, kde môžu využiť záložné právo na nehnuteľnosť (a inštitút dobrovoľnej dražby). Pri ostatných pôžičkách buď poveria správou pohľadávok inkasnú firmu, alebo jej rovno balíčky nesplácaných úverov predajú. Za cenu vzdialenú nominálu pohľadávky si urobia na stole čisto a pokračujú v tom, čo im ide lepšie – v úverovom biznise.

Koľko dlžníkov či úverov sa ročne presúva z bankových domov na inkasné spoločnosti, nevedno. Najväčšie banky odhadujú, že je to zhruba jedno percento portfólia. Podľa štatistík firmy EOS KSI Slovensko, ktorá sa považuje za najväčšiu inkasnú firmu na slovenskom trhu, banky presúvali najviac nesplácaných úverových pohľadávok pred nástupom krízy a vo väčšom predávajú balíky pohľadávok zase až tento rok.

Niežeby bankám ostatné dva roky pribúdalo zlých úverov menej – práve naopak. Odsunúť predaj ich donútila legislatíva vytvorená ešte v dielni Roberta Fica. Firmy vrátane bánk si mohli od roku 2008 úplne daňovo odpísať nesplácané pohľadávky až po troch rokoch od získania šrámu delikventa. Kým dovtedy banky zvykli držať vo svojich knihách zlé úvery pol roka a následne ich vyhnali inkasnej firme, táto lehota sa predĺžila na šesťnásobok. Práve ukončenie jedného trojročného cyklu je dôvodom, prečo banky predávajú práve tento rok pohľadávok viac. Splátkové spoločnosti tak robili v najvýraznejšej miere už vlani.

Bolo aj lepšie

Podľa hovorcu Slovenskej sporiteľne Štefana Frimmera najvyššie ceny pri predaji pohľadávok banka dosahovala pred krízou, najnižšie počas nej a aktuálne majú investori nielen väčší záujem, ale ponúkajú viac. O koľko pri predaji bankových úverov ide, spresňuje výkonný manažér VÚB Dionýz Földes. V drvivej väčšine sa predajná cena balíkov pohybuje medzi desiatimi a dvadsiatimi percentami. Pred krízou to bolo aj viac, cena sa vedela dostať až temer k 40 percentám pohľadávky. Problémom je, že dlhšie nesplácané portfólio je už menej kvalitné. Inak by sa vyťažilo z úverov nesplácaných len pár mesiacov, než je to po troch rokoch. Inkasné firmy musia často rýchlo dlžníkov žalovať na súde. Inak by sa mohli ich podlžnosti premlčať. Len vo firme EOS KSI Slovensko za štyri roky právnici žalovali 90-tisíc prípadov.

Banky najčastejšie využívajú na úverových delikventov firmy, ktoré majú zahraničné zázemie a zaručené meno. Výnimkou nie sú ani slovenské spoločnosti.

Šesť firiem združených v Asociácii slovenských inkasných spoločností spravuje dohromady štyri pätiny pohľadávok – a to nielen bankových, ale aj poistných či telekomunikačných alebo lízingových firiem alebo splátkových spoločností. EOS KSI Slovensko z obratu asociácie tvorí zhruba 70 percent. Ďalšími členmi sú Coface Slovakia, Creditreform, Intrum Justitia Slovakia, Profidebt Slovakia či Transcom Worldwide Slovakia. Dohromady mali vlani obrat 22,6 milióna eur (vrátane firemných pohľadávok, ktoré sú v menšine). Bolo to o vyše štvrtiny viac než pred rokom. Mimo asociácie je veľkou inkasnou (a dražobnou) firmou napríklad General Factoring spolupracujúca okrem väčšiny bánk najmä so Sociálnou poisťovňou. Alebo firma APS Slovakia spod krídiel Slavie Capital.

Bez prekvapenia

Slováci si podľa šéfa EOS KSI Slovensko Michala Šoltesa zvykli na to, že keď nesplácajú, už sa im ozve niekto iný ako banka. Nové meno veriteľa ich neprekvapuje. Ak ľudia nereagujú na list, v ktorom ich vymáhač vyzýva splatiť podlžnosti, môžu čakať, že príde telefonát. Niekoľko telefonátov. Hoci je pravdepodobné, že sa ozve hlas mladého vymáhača, ktorý má ďaleko od „hlavohruďovej úderky", tón hlasu bude dostatočne ostrý. Či už sa dlžníci vykúpia pôžičkou od rodiny alebo pristúpia na nový splátkový kalendár, vymáhač núka viacero možností.

Do terénu chodia takzvaní street collectori len v prípade vyšších dlhov, pri menších pohľadávkach by bola cesta za dlžníkom nerentabilná. Podľa M. Šoltesa si netreba za takýmito vymáhačmi predstaviť násilnícke typy. „Ženy v našom tíme majú dokonca vyššiu efektivitu, pristupujú ku klientovi viac empaticky," poznamenáva. Ľahšie môžu udrieť na citlivú strunu už len poznámkou o tom, ako sa škvrna neplatiča prenáša na pokolenie či ako ich vníma okolie.

No vymáhačské firmy, hoci to nerady priznávajú, pravdepodobne nerezignovali úplne ani z „tradičných metód" vymáhania. V istých dlžníckych prípadoch sa ako najefektívnejší model môže prejaviť návšteva ich možno menej výrečných, no vzhľadom veľkých vyslancov.

Tí, čo chcú riešiť komplikovanú finančnú situáciu, podľa M. Šoltesa väčšinou sami reagujú do dvoch týždňov už na prvé výzvy a do mesiaca urobia aj prvú splátku. No takýchto ľudí je neveľa. Z celkového počtu úverových spisov, ktoré prijal EOS KSI Slovensko za ostatné tri roky, boli takmer štyri pätiny nevymožené. Pri zhruba 2,7 percenta spisov urobili ľudia prvú splátku už v prvom mesiaci a ďalšie dve percentá v nasledujúcom. No s väčšinou bolo treba komunikovať viac než pol roka či dokonca rok. Kvalita pohľadávok sa po kríze zhoršila. „Ľudia mnohokrát zastavili platby, ktoré robili z rezerv," hodnotí M. Šoltes.

Kto je neplatič

Pavla je typický slovenský neplatič. Viac než štvrtina tých, ktorí skončia na stole inkasnej firmy EOS KSI Slovensko, sú ľudia medzi tridsať a štyridsať rokmi. Precenili svoje očakávania v oblasti príjmov alebo jednoducho prišli o zamestnanie. Najčastejšie prestanú splácať drahé rýchle pôžičky alebo spotrebné úvery od banky, či už typu kontokorentu, kreditky alebo riadneho spotrebného úveru. Až keď neuhrádzajú účty za telefón či energie, prestávajú platiť aj úvery na bývanie. Na regióne neveľmi záleží, podiely neplatičov sú medzi nimi viac-menej vyrovnané. Vrátane Bratislavy, kde majú síce ľudia najvyššie príjmy, ale i pôžičky. O čosi poctivejšie splácajú úvery ľudia z Trenčianskeho či Žilinského kraja. No nejaký rozdiel medzi regiónmi M. Šoltes nachádza. Dlžníci zo západného Slovenska podľa neho majú vyššiu finančnú gramotnosť a odráža sa to na zdĺhavejšej komunikácii. Dlhšie sa vyhovárajú, treba viac argumentovať. Oproti nim ľudia z ostatných regiónov ľahšie zaplatia svoje dlhy, ak na ne majú.

Zaujímavú skúsenosť z vymáhania pôžičiek ešte v rámci bankového domu opisuje D. Földes. Najlepšie sa podľa neho vymáhajú nesplácané kreditné karty, hoci tie bývajú prvé, na ktoré ľudia pri škrtení rodinného rozpočtu zabúdajú. Kartové portfólio je podľa neho sofistikovanejšie, ľudia musia karte rozumieť. Menej finančne vzdelaní ľudia nejdú po kreditkách, využívajú skôr spotrebné úvery. „Kým z nesplácaných spotrebných úverov sa nám v banke podarí vymôcť zhruba tretinu, pri kreditkách to môže byť až polovica," hovorí šéf vymáhania nesplácaných úverov vo VÚB. Často sa podľa neho stáva, že mladí ľudia prestanú splácať dlhy na kreditkách po tom, čo odídu do zahraničia. No len čo sa vrátia, splatia ich.

Väčšie kladivo

Hoci je D. Földes vo VÚB zodpovedný za vymáhanie pohľadávok, odhaduje, že 80 percent úspešnosti splatenia pohľadávky leží už v zárodku pri schvaľovaní. Chronických neplatičov by mali banky pri poskytovaní úveru odhaliť pomerne ľahko. Ak svoje záväzky neuhrádza včas v bankách, priamo to môžu zistiť z bankového úverového registra, ktorý spravuje Slovak Credit Bureaux. Ešte väčší prehľad by mali získať banky, splátkové či lízingové spoločnosti už v závere tohto roka. Od apríla účinná novela bankového zákona umožnila spustenie spoločného registra úverových informácií. Rovnako ako bankový či nebankový bude zbierať aj pozitívne informácie o platení úverov, nebude to len čierna listina neplatičov. Môžu doň prispievať nielen banky, ale aj ostatní veritelia.

Zapojiť by sa doň mali podľa šéfa SCB Jána Budinského všetky banky a väčšina významných lízingových spoločností. Súčasťou by mali byť aj splátkové firmy, ktoré už prispievajú do nebankového registra, ako Consumer Finance Holding či Cofis. O pristúpení podľa neho rokuje aj Home Credit či Cetelem, ktoré doteraz využívali len negatívny register Solus sústreďujúci informácie o neplatičoch. V rokovaní sú aj mobilní operátori. J. Budinský by neskôr v registri rád videl aj energetikov alebo plynárov. Tučne naplnený register by mal pre všetkých veriteľov najväčší význam. Na škodu je, že slovenský spoločný register sa začne túto jeseň zapĺňať od nuly. Plánovaní účastníci registra už pýtajú od nových klientov súhlas aj na zaradenie doň, nielen do bankovej či nebankovej databázy.

Prečítajte si pôvodný článok tu